Teoreticky je cieľom fotografa dosiahnuť perfektne exponované fotografie v maximálnom rozlíšení a s maximálnou ostrosťou. Pokiaľ zoberieme do úvahy fakt, že hĺbka ostrosti súvisí s clonovým číslom (čím vyššie F, tým je fotografia celkovo ostrejšia v prednej aj zadnej rovine od bodu zaostrenia), tak teoreticky by sme pre najostrejšiu fotografiu mali zvoliť najväčšie možné clonové číslo. Toto tvrdenie je však pravdivé len čiastočne a nie vždy je pre "najostrejšiu fotografiu" najvyššie F skutočne nutné. Dôvodom je práve jav difrakcie, ktorá paradoxne spôsobuje tzv. celkovú neostrosť a prejavuje sa práve pri vyšších clonových číslach. Touto neostrosťou však nemáme na mysli to, že by sa pri vyšších clonách začal znovu objavovať efekt separácie (alebo bokeh), jedná sa v tomto prípade skutočne o celkovo zdanlivú neostrosť ( lepšie povedané nekontrastnosť) fotografie, ktorá ja najviac viditeľná až pri priamom porovnaní scénicky zhodných fotografií, vyhotovených s rôznymi clonovými číslami. Pri fotografovaní je jav difrakcie spôsobený lamelami objektívu, o ktoré sa svetlo ohýba a rozptyľuje, vďaka čomu práve celková neostrosť vzniká. Zjednodušene povedané, môžeme za cenu väčšej hĺbky ostrosti práve príliš vysokým F výslednú fotografiu "pokaziť".
S difrakciou sa najviac stretávajú krajinkári a ľudia, ktorí chcú fotiť rozľahlé scény, naviac napríklad na ostrom slnku. Aby sme sa difrakcii a nechcenému rozostreniu vyhli, je vhodné nepoužívať najvyššie clonové čísla a ladiť expozíciu buď pomocou času uzávierky alebo neutrálnymi filtrami. Celkovo je difrakcia javom, o ktorom je dobré vedieť, avšak nemusí väčšinu bežných užívateľov DSLR vo výsledku vôbec trápiť.
